Cirkevná delegácia sa zúčastnila na medzinárodnej konferencii „Náboženská sloboda v demokratických spoločnostiach“

 V dňoch 2. – 4. mája usporiadala španielska vláda, ktorá predsedá Európskej únii do júna tohto roku, v Cordóbe medzinárodnú konferenciu „Náboženská sloboda v demokratických spoločnostiach“. Na konferenciu bola pozvaná aj delegácia Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Vedúcim delegácie bol Starší Erich W. Kopischke, prezident územia Európa. Jej ďalšími členmi boli Frerich Goerts, ustanovený sprostredkovateľ Cirkvi v Európskej únii, Starší Faustino Lopez, územný sedemdesiatnik zo Španielska a Gabriele Sirtlová, riaditeľka verejných záležitostí územia Európa.

 Na konferencii v Cordóbe, ktorej predsedali španielsky minister zahraničných vecí, minister spravodlivosti a minister vnútra, spolu s podporou Spojených národov, sa zúčastnilo asi 120 predstaviteľov vlád, náboženských vedúcich, pedagógov, zástupcov spoločnosti a médií z celej Európy.

 Po plenárnom zasadaní, ktorého témou bolo: „Je nutné, aby demokratické spoločnosti prehodnocovali náboženský pluralizmus?“, prebiehali panelové diskusie. Starší Kopischke a Frerich Goerts sa podieľali a boli rečníkmi na dvoch panelových diskusiách: „Úloha náboženských vedúcich v presadzovaní kultúrneho mieru“ a „Náboženský pluralizmus v demokratických spoločnostiach“.

Starší Erich Kopischke povedal o diskriminácii a náboženskej tolerancii toto: „História Cirkvi všeobecne známej pod názvom ,mormoni‘ kolíše medzi protichodnými pozíciami, a to medzi krutým prenasledovaním a obdivuhodným prijatím jej členov... Takmer pol milióna členov Cirkvi v Európe si váži rešpekt, ktorý je im prejavovaný a náboženskú slobodu, ktorá je vo všeobecnosti chránená ústavou. A rovnako aj oni sa snažia správať sa k ľuďom inej viery alebo bez viery s rešpektom...

Niekedy však nastávajú v európskych spoločnostiach v tejto dobe problémy v medziľudských vzťahoch tým, že sa používajú všeobecne rozšírené označenia pre menšinové cirkvi v každodennom styku a v médiách. Najmä také výrazy ako ,sekta‘ alebo ,kult‘, majú kvôli svojmu stereotypnému efektu tendenciu prekryť žurnalistickú požiadavku rozlíšenia medzi správami a názorom[1] a nastoliť pochybnosti a predsudky. Náboženské komunity, ktorých stúpenci žijú dôsledne podľa presne stanovených predpisov, sú často kritizované. Nemeckí politológovia Uwe Backers a Eckhard Jesse k tomu poznamenali: ,Všetko toto sa môže súčasným šťastne nevšímavým konzumentom zdať veľmi ,podozrivé‘, ale rozhodnutie správať sa ,inak‘, žiť ,inak‘ a myslieť ,inak‘ je pre jednotlivca v otvorenej spoločnosti prístupné dovtedy, dokedy on sám neporuší práva ostatných. História kresťanských reholí ukazuje, že malé uzavreté komunity môžu byť zdrojom inšpirácie a sú schopné obohatiť tieto spoločnosti mnohými spôsobmi.‘[2]

S týmto historickým a sociálnym podtextom tu dnes stojím pred vami ako jeden z tých, koho sa to bytostne dotýka. Pre mňa je diskusia na tému náboženskej tolerancie viac než akademická úloha. Je spojená s osobným porozumením zmyslu života a slobodného uctievania Boha na základe diktátu môjho vlastného svedomia. Z tohto dôvodu sa nemôžem ubrániť tomu, aby som sa zanietene nebránil.

Jedenásty z trinástich Článkov viery, v ktorých sú zhrnuté základné učenia Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, vyhlasuje: ,Domáhame sa práva ctiť všemohúceho Boha podľa svojho svedomia a umožňujeme všetkým ľuďom to isté právo, aby uctievali akokoľvek, kdekoľvek a čokoľvek podľa svojho svedomia.‘[3]

Táto zásada viery, ktorá bola sformulovaná v roku 1842, môže dokonca i dnes poslúžiť ako vedúci princíp mierového pôsobenia medzi náboženstvami. Nedožaduje sa len slobodného uctievania Boha pre jednotlivca, ale priznáva túto slobodu všetkým ostatným ľuďom. Pôjdem dokonca ešte ďalej a poviem, že je to naša povinnosť, ako kresťanov a občanov, aktívne chrániť a podporovať slobodu iných ľudí.

Stáť za právami iných je prikázaním a výzvou pre všetkých. Nikdy nezabúdajme na to, že žijeme v rôznorodom a rozmanitom svete. Svetové náboženstvá, ale aj kresťanské vierovyznania medzi sebou, sa môžu líšiť v otázke učenia a náboženských zvykov. Ale toto nesmie viesť k nepriateľstvu alebo stať sa pre nás dôvodom na to, aby sme si mysleli, že sme svätejší či lepší než ostatní.[4] …

Mne je úplne jasné, že kde prekvitá náboženská sloboda, tam bude nasledovať demokracia a ekonomické blaho. Ak je takáto sloboda z akéhokoľvek dôvodu obmedzená, demokracia prestane existovať a povstanú konflikty.

Musíme ako ľudia viery stáť bok po boku v požiadavke ústavnej, inštitucionálnej a sociálnej slobody náboženstva.“

V článku 16C Lisabonskej zmluvy je zakotvené, že postavenie cirkví a náboženských združení či spoločností je dané zákonmi jednotlivých členských štátov EÚ a v jeho treťom paragrafe na seba EÚ preberá zodpovednosť zachovávať otvorený, transparentný a regulárny dialóg s týmito cirkvami. Konferencia v Cordóbe sa zamerala na to, aby prispela k tomuto dialógu zapojením vyššie spomenutých mienkotvorných lídrov.

Hlavným zámerom konferencie bola diskusia o náboženskej slobode v demokratických spoločnostiach, nakoľko demokracia a zákony poskytujú ideálny rámec na uplatnenie náboženskej slobody a presvedčenia, na preukázanie viery a názorový pluralizmus. Konferencia v Cordóbe bola cvičením, ktoré si kladie za cieľ ponúknuť konkrétne výsledky, ktoré môžu byť začlenené do iniciatív a projektov Spojených národov najmä v týchto štyroch oblastiach: vzdelanie, mládež, médiá a migrácia.

Závery z konferencie v Cordóbe budú prednesené 27. – 29. mája 2010 v Rio de Janeiro na konferencii Spojených národov. V Rio de Janeiro sa zíde významná spleť viac ako 2 000 politických lídrov a vedúcich korporácií, občianskych aktivistov, mládeže, novinárov, nadácií a náboženských vedúcich a zhodne sa na spoločnej aktivite, ako zlepšiť medzikultúrne vzťahy a ako vybudovať podmienky pre dlhodobý mier.