Preskočiť panel hlavné možnosti

Priviesť priateľa k Nemu

Posolstvo územného predsedníctva

Elder Herbertson
Starší Clifford T. Herbertson, Veľkú Britániu Územný sedemdesiatnik

V CCM v anglickej misii London South (kde sa spolu radia prezidenti kolov, misií a územní sedemdesiatnici) máme tradíciu, že pred každým stretnutím si prezeráme prezentáciu fotografií všetkých pokrstených členov za posledné tri mesiace.  Na fotografiách sú často členovia oblečení v bielom, obklopení členmi rodiny, misionármi a osobou, ktorá ich pokrstila.

Na poslednom stretnutí ma veľmi zaujala jedna fotografia!  Na nej bol, oblečený v bielom a s rukou položenou na pleciach ďalšieho muž, môj drahý priateľ Clive, s ktorým som takmer pred dvadsiatimi rokmi stál na podobnej fotografii.

V roku 1998 sled zážitkov vzbudil v Cliveovi pocity duchovného hladu. Keď dostal od kolegu z práce výtlačok Knihy Mormonovej, rozhodol sa previesť sa na bicykli do zhromažďovacej budovy zboru Slough a prísť na zhromaždenie. Vstúpil do dverí, dychtivý učiť sa.  Ako biskup som Clivea pozdravil a bol som potešený tým, že sa chce učiť o cirkvi.  Poruke boli dvaja misionári a s veľkou dychtivosťou sa postarali o svojho nového priateľa. Po niektorých ťažkých rozhodnutiach a podstatných zmenách bol Clive o niekoľko týždňov pokrstený a začal svoju cestu viery a záväzku ako člen Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní.

O mnoho rokov neskôr, keď žil v inom zbore a v inom kole, využil Clive príležitosť, aby diskutoval o cirkvi s kolegom z práce. Po mnohých rozhovoroch a po tom, čo cítil silné nabádanie, podelil sa o výtlačok Knihy Mormonovej (do ktorej napísal svoje svedectvo) so svojím priateľom.

Uplynul nejaký čas a Clive sa vo svojom miestnom zbore zúčastnil prezentácie o troch súčastiach Plánu územia: „Priviesť priateľa“, „Stať sa duchovne a časne sebestačnými“ a „Nájsť predka“.  Keď sa Clive posadil, jeho myšlienky sa obrátili k svojmu priateľovi, ktorému dal Knihu Mormonovu. Otočil sa k svojej manželke a povedal jej: „Mám priateľa, ktorého môžem pozvať na zhromaždenie.“ 

Clive konal na základe tejto inšpirácie a zatelefonoval svojmu priateľovi. Pozval ho na zhromaždenie a dohodol sa s ním, že sa stretnú na parkovisku. Prišla nedeľa, a tiež aj jeho priateľ, ktorému sa bohoslužba páčila a cítil sa tam veľmi vítaný. Neskôr ho predstavil misionárom na plný úväzok, ktorí ho učili diskusie.  Môžete si predstaviť Cliveovu obrovskú radosť, keď o ho o niekoľko týždňov neskôr jeho priateľ požiadal, aby ho pokrstil? To bola výzva, ktorú s radosťou prijal!

To bola tá fotografia, ktorá ma tak dojala, keď som ju zbadal.

Ježiš učil: A keď sa stane, že budete pracovať po všetky svoje dni volajúc tento ľud k pokániu a privediete čo i len jednu dušu ku mne, aká veľká bude vaša radosť s ňou v kráľovstve môjho Otca.[1]

Clive cítil onú radosť preto, lebo sa riadil výzvou nášho územného predsedníctva a pozval svojho priateľa, aby prišiel na zhromaždenie.  Hoci mal predtým veľa rozhovorov o evanjeliu a hoci mu dal výtlačok Knihy Mormonovej – čo sú všetko úžasné veci, ktoré urobil – tá skutočná radosť prišla vtedy, keď nasledoval nabádanie ducha a pozval ho. Bola to tá pozvánka, ktorá bola taká dôležitá a potrebná, bez nej by jeho priateľ možno nikdy neprišiel na zhromaždenie a napokon by možno nikdy nebol obrátený na evanjelium Ježiša Krista.

Som presvedčený, že inšpirovaná pozvánka, ktorú sme všetci dostali – „Priviesť priateľa k Nemu“ – je niečo, čo môžeme všetci vo svojom živote nasledovať a používať.  Cliveov príklad je jedným z mnohých, ktoré svedčia o radosti, ktorá prichádza z toho, keď niekoho pozveme. Pozoroval som takéto príklady, aj som ich sám zažil.

Kiež každý z nás vyhľadáva inšpiráciu, aby rozpoznal, ktorých priateľov môžeme pozvať. A kiež máme vieru a záväzok, aby sme nasledovali a pozývali, aby sme možno zažili rovnakú radosť.

 


[1] Pozri NaZ 18:15.