Spomienka na prvé generálne konferencie

    Spomienka na prvé generálne konferencie

    Vzhľadom na veľké technologické pokroky, ktoré nastali v priebehu minulého storočia, sa členovia a priatelia Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní na celom svete tešia výhodám toho, že generálne konferencie sú stále dostupnejšie. V Európe ale prístup k vysielaniu konferencie nebol vždy taký ľahký.

    Norbert Meissner z Nemecka si pamätá generálne konferencie, ktoré sa vysielali cez telefónnu linku do zhromažďovacích budov. Rodičia ho spolu s jeho dvoma bratmi brali do kolového centra v Norimbergu, kde ostali celý deň. Mal vtedy desať rokov a pre bola to pre neho „úplná nuda“.

    „Kvalita vysielania bolo veľmi zlá,“ povedal brat Meissner. „Znelo to ako telefónny hovor, ale nie digitálny. Ako analógový spojený so všetkými rušivými zvukmi.“

    Daryl Watson zo Škótska si pamätá generálne konferencie koncom sedemdesiatych rokov, kedy sa vysielala cez telefónnu linku do zhrromažďovacích budov.

    Brat Watson povedal: „S rodinou sme museli cestovať do 30 míľ vzdialeného Edinburgu, aby sme počúvali konferenciu.

    Telekomunikačný inžinier musel zapojiť špeciálnu telefónnu linku niekoľko dní pred konferenciou, a potom ju po konferencii znova odpojiť. Matka brata Watsona nebola z tejto metódy nadšená, hlavne keď dohliadala na malé deti.

    „Veľakrát sa linka prerušila a my sme nepočuli nič po určitý čas,“ povedal brat Watson.

    Nakoniec bola telefónna linka nahradená rádiovým prenosom a na projektore sa zobrazili obrázky tej generálnej autority, ktorá práve hovorila. Čoskoro sa ale aj toto prestalo používať koncom sedemdesiatych rokov a koly začali z konferencie dostávať videokazety niekoľko týždňov po každom zasadnutí. Organizovali sa špeciálne vysielania pre členov.

    Dinis Adriano z Portugalska si pamätá ako pozeral generálnu konferenciu na videokazetách ako tínedžer.

    „Bola to posledná prednáška Bruca R. McConkieho,“ povedal Dinis. „Bola to sobotňajšia aktivita a ja som bol uchvátený. Pamätám si ako sme počúvali Staršieho McConkieho pri jeho mocnom príhovore a aj keď som nerozumel všetko, cítil som ducha tak, ako som ho predtým nikdy necítil.“

    Dinisov brat Paulo si pamätá, ako čítal Liahonu po generálnej konferencii.

    Paulo hovorí: „Medzi konferenciou a jej prekladom do portugalčiny ubehlo veľa času. Pamätám si ako sme otvárali stredové stránky, aby sme videli, či sa udiali nejaké veľké zmeny v kvórach.“

    Keď prišli satelitné vysielania, skúsenosť pre Paula sa zmenila „špeciálnym spôsobom“.

    Paulo povedal: „Mať možnosť vidieť prezidenta Ezra Taft Bensona a všetky generálne autority bola jedinečná skúsenosť.“ Tiež si spomína na videokazety. „Dnes sa to už zdá smiešne čakať dva či tri mesiace, aby sme vedeli čo sa stalo na generálnej konferencii.“

    Hanno Luschin z Nemecka si tiež spomína na satelitné vysielanie. Každých šesť mesiacov brával svoju rodinu do kolového centra, aby si konferenciu pozreli, a nikdy ju nevynechali. Keď sa v deväťdesiatych rokoch zdokonalila technológia, on a jeho rodina – žijúca v tej dobe v Anglicku – boli schopní prispôsobiť malú satelitnú parabolu na ich dome, aby mohli prijímať signál generálnej konferencie.

    „Vždy to bolo dobrodružstvo, keď jeden z mojich starších chlapcov na rebríku pomaličky otáčal parabolu prijímača na streche domu a ja som kontroloval signál, aby sme na televízore mali jasný obraz aj zvuk,“ povedal brat Luschin.

    Keď internet urobil sledovanie generálnej konferencie ešte prístupnejším, Luschinovci začali pozerať generálnu konferenciu doma naživo. Ako sa jeho rodina sťahovala po Európe, vysielacie časy sa posúvali na stále neskoršiu hodinu, až Luschinovci dokonca pozerali generálnu konferenciu, ktorá končila o piatej ráno.

    Brat Luschin povedal: „Každá minúta za to stála.“ Často si pripomína minulé časy, kedy trvalo mesiace, aby sa posolstvá dostali na mnohé miesta na svete.

    „Sme nesmierne požehnaní, že máme prístup k slovám žijúcich prorokov, aby nás viedli v týchto posledných dňoch.“